22.07.2019

apssvsr Blog 0

Občas sa pri riadení dvoch prevádzok zariadení sociálnych služieb musím uškr-núť, keď si spomeniem na tých nadupaných koučov, ktorí vám za drahé peniaze hovoria ako máte byť dobrým manažé-rom, čo je to krízový manažment a ako nevyhorieť. Chcela by som ich vidieť na stoličke riaditeľa neverejného poskytovateľa sociálnych služieb. Bola by som veľmi zvedavá, či ich naučené poučky fungujú: Keď nemáte na výplatu, lebo financie ste minuli počas trištvrte roka na zákonné zvýšenie príplatkov, ktoré ste nemali na strane príjmu. Keď ráno nenastúpi opatrovateľka do práce a vy si musíte dať rukavice a ísť prebaľovať vašich odkázaných klientov. Keď vám príde list z kraja: že časť peňazí, ktoré Vám dali minulý rok na prevádzku a vy ste ich použili na zabezpečenie sociálnej služby pre odkázaných občanov kraja, musíte vrátiť, lebo úhrady vašich klientov boli vyššie, než úhrady klientov v krajských zariadeniach. To, že vaše úhrady sú vyššie preto, lebo „vašim“ klientom nedáva kraj rovnaký podiel zo zdrojov kraja ako „svojim“ klientom, to už nikto nerieši.

Čakáme preto ako slepé kura na zrno, kým bude schválená zmena vzorca v zákone o sociálnych službách a umožní samospráve, aby neverejným poskytovateľom dali viac financií. Bol to dlhý a bolestivý zápas a Boh vie, či na septembrovej schôdzi NR SR dospeje k víťaznému záveru. A frustrovaný manažér v sociálnych službách by sa už aj radovať začal a na dovolenku pomyslel, keby si neprečítal niektoré kritériá niektorých krajov, podľa ktorých dajú neverejnému poskytovateľovi sociálnych služieb potvrdenie či je v súlade s koncepciou rozvoja sociálnych služieb, alebo aj nedajú. Lenže to nie je len také hocijaké potvrdenie! To je „bumažka“, ktorá rozhodne o živote a smrti neverejného zariadenia sociálnych služieb. Lebo ak takéto potvrdenia nedostanem, tak žiaden z mojich 46-tich klientov nedostane budúci rok príspevok z ministerstva, a teda bude musieť byť absolútnym samoplatcom, ak chce zostať v mojom zariadení. Že sa vám to javí ako diskriminácia? No javí sa vám dobre. Že nevidíte dôvod, prečo má samospráva rozhodovať o prideľovaní peňazí pre odkázaného občana zo štát-neho rozpočtu? No ani my. Že potvrdzovanie o tom, či je neverejný poskytovateľ v súlade s komunitným plánom obce či koncepciou rozvoja sociálnych služieb bude vlastne kladivo na čarodejnice – ergo na nespokojných, nepohodlných či konkurenčných neverejných poskytovateľov sociálnych služieb? Bingo! O tom, či má existovať zariadenie sociálnych služieb nemajú od stola rozhodovať samosprávni poslanci. Má o tom rozhodovať občan. Ak mu zákon o sociálnych službách garantuje právo na výber poskytovateľa, čo garantuje, tak prečo nie je automatickým potvrdením opodstatnenosti existencie zariadenia sociálnych služieb v danom kraji, či obci to, že je plne obsadené? Rozumiem, že samospráva má korigovať, aby v jednom kraji, či meste nebolo 20 zariadení a v druhom 2, ale nech viažu na svoju koncepciu rozvoja alebo komunitný plán finančný príspevok na prevádzku – ktorý vyplácajú kraje, či obce (obce ho viac nevyplácajú, ako vyplácajú). Nie základný príspevok od štátu! Zrušenie tejto protiústavnosti budeme žiadať ako prvú vec od novej vlády. Lebo toto „kladivo“ nezabije len neverejného poskytovateľa: zabije ústavou garantova-né právo občana na výber poskytovateľa sociálnych služieb. A to sa v demokratickej krajine diať nemôže.

Anna Ghannamová, predsedníčka APSS v SR, riaditeľka CSS NÁRUČ Senior & Junior, šéfredaktorka časopisu ŠANCA